Volám sa Zuzana, mám 22 rokov. Chystám sa aj s mojim snúbencom na pochod za život v sobotu a nedeľu. Chcela som vám poslať jeden môj pro – life prejav, ale nevedela som ani, či vám to môže vôbec pomôcť alebo či píšem správne na túto mailovú adresu. Čiže ak by ste tento môj príhovor vedeli niekde použiť tak kľudne môžete, alebo to môžete poslať niekomu kompetentnému. Ide o takú moju výpoveď. Keď som bola 4 roky na gymnáziu, bol to pre mňa ťažký čas, pretože som bola medzi spolužiakmi, ktorí nežili vieru a hodnoty, aké som žila ja. Celý čas som sa pýtala Boha, prečo som práve tam, kde som byť nechcela (pretože som bola prijatá aj na propagačné výtvarníctvo, no naši by to vtedy finančne asi nezvládli a tak som musela ísť k nám na gymko). V poslednom 4. – maturitnom ročníku sme mali na slovenčine predniesť rečnícky prejav na ľubovoľnú tému a vtedy som si povedala, že nejakým spôsobom musím obhájiť svoju vieru, hodnoty, to čo žijem a tak som sa rozhodla predniesť prejav, ktorý mal názov DIEŤA JE DAR a bol zameraný proti potratom, teda bol to pro-life prejav. Hodinu pred slovenčinou som mala voľnú a preto som sa modlila celý sv. ruženec za to, aby slová môjho prejavu, písané s pomocou Ducha Svätého zasiahli srdcia mojich spolužiakov. Keď som prednášala príhovor, sama som sa neubránila slzám a po tomto príhovore plakali takmer všetci v triede aj samotná učiteľka a dve minúty potom čo som si sadla bolo v triede ticho. Uvedomila som si vtedy, že na tom gymku som bola možno práve pre túto jedinú chvíľu, v ktorej som si mohla obhájiť svoju vieru a aspoň slovami bojovať za život …
Dieťa je dar… (Môj rečnícky prejav)
Skúste si predstaviť nasledovnú situáciu: Máte najlepšieho priateľa alebo človeka, ktorému bezvýhradne dôverujete. Veľa ste toho prežili a veľa toho ešte plánujete. Máte množstvo tajomstiev i množstvo chvíľ, o ktorých by ste od šťastia kričali aj celému svetu. V jeden krásny deň sa vyberiete k tomuto človeku pretože má narodeniny. Vymysleli ste preňho úžasný, jedinečný a originálny darček. Ste si úplne istý, že mu váš darček urobí obrovskú radosť. Keď mu ten darček dávate, vidíte v jeho očiach slzy. Slzy radosti a vďačnosti. Odchádzate domov spokojný a naplnený, lebo ste svojho priateľa urobili šťastným. Na druhý mesiac sa pri ňom zastavíte, len tak na kávu. No keď vojdete dnu cítite zrazu neopísateľnú bolesť, ktorá trhá vaše srdce, lebo ste si všimli, že dar ktorý ste mu minulý mesiac dali, je odhodený len tak v koši.
Dieťa – obrovský jedinečný a originálny dar, ktorý dostáva žena od Kohosi Vyššieho – od Pána, ktorý ju miluje a myslí si, že tento dar ju urobí šťastnou. A často krát sa tento dar ocitá v koši a On cíti šialenú bolesť. Dar v koši môže byť aj symbolom interrupcie. Je to správny prístup? A čo to vlastne tá interrupcia je? Interrupciu mnohí nazývajú umelým prerušením tehotenstva. No ja sa pýtam, dávajú tomu správne meno? Pre mňa je to obrovské hnusné klamstvo. Lebo keď niečo preruším, dokážem to znova obnoviť. Lenže aký život pokračuje po interrupčnom zákroku? Žiadny. A preto je to pre mňa vražda. Bezcitné zabíjanie nového života.
Z lekárskeho hľadiska je interrupcia chirurgický zákrok, pri ktorom sa z maternice ženy „odstráni“ živé dieťatko. Interrupcia môže byť vykonaná viacerými spôsobmi. Napr. cisárskym rezom ako pri normálnom pôrode. Alebo potrat otrávením soľou, kedy sa cez krček maternice do plodu vstrekne koncentrovaný roztok soli. Bábätko prehĺta slaný roztok a tak sa otrávi. Roztok rozruší a úplne spáli pokožku dieťatka a trvá hodinu, kým sa usmrtí. Ak sa nedostavia komplikácie, žene sa o deň dostavia pôrodné bolesti a porodí mŕtve zohavené dieťa. Potrat kyretážou sa uskutočňuje pomocou kyrety – nástroj podobný lyžici s ostrým okrajom, tá sa vsunie do maternice a oškrabáva steny pričom sa trhá placenta i telíčko dieťatka a spolu s krvou sa po častiach vyťahuje von. Úlohou asistentky je zbierať časti, aby bola maternica prázdna inak by matke hrozila infekcia. Tak isto je to aj pri potrate vysávaním, iba namiesto kyrety sa použije vysávacia hadica, tá potrhá a vysaje telíčko dieťatka a dieťatko sa vyhodí do nádoby na odpad. Pri tom všetkom dieťatko cíti šialenú bolesť a čím je potrat vykonávaný neskôr, tým je bolesť dieťatka väčšia. Kruté? Áno. A ja musím kričať: „Prestaňte s týmto nezmyselným zabíjaním.“
A ako to vníma samotné dieťatko? Je preňho vyhlásená nemá vojna, vojna s výhovorkami matky, vojna s pokrivenou pravdou – klamstvom a falošným súcitom, vojna s egoizmom matky a jej okolia, vojna, pri ktorej sa nemožno ukryť do zákopu alebo opätovať útok, vojna, pri ktorej sa bezbranné dieťatko nemôže brániť. Namiesto prijatia odsúdenie, namiesto pocitu bezpečia pocit strachu, namiesto svetla tma.
A čo ženy po potrate? Často krát nemôžu mať ďalšie deti, alebo majú aj zdravotné problémy a vo väčšine prípadov ženy trpia najmä po psychickej stránke. Večer si líhajú do postele s pocitom viny. Prenasleduje ich plač dieťatka a výčitky. Prenasledujú ich sny, v ktorých držia dieťatko na rukách, no keď sa prebudia, ich ruky sú prázdne a cítia obrovskú bolesť.
A lekári? Pre mnohých je to biznis. Vykonajú špinavú prácu, zaplatia im špinavé prachy za vraždu, ktorú zakrývajú nevinnejším pojmom, poutierajú ruky a idú pokojne ďalej, akoby sa nič nedialo. Nekričí ich svedomie? Alebo sa toto zabíjanie pre nich stalo tradíciou a „už si zvykli?“ Ja sa s výčitkou pýtam: Vari zabudli na Hypokratovu prísahu – chrániť život od počatia po prirodzenú smrť? Kiežby na to nezabúdali. Veď sami si dláždia cestu do pekla, ktorá bude sprevádzaná bolesťou ich obetí – matiek, ktoré nahovorili na tento odporný čin. Naopak vyzdvihujem tých lekárov, ktorí odvážne kráčajú proti prúdu tejto „pomýlenej modernej doby.“
A ako to vnímajú obyčajní ľudia? Mnohé udalosti poznačili históriu. Druhá svetová vojna – 60 miliónov mŕtvych, vojna v Iraku – 10 tisíc mŕtvych, rôzne havárie – tisícky mŕtvych, epidémie a prírodné katastrofy – ďalšie státisíce obetí. Každý sa pri to tak trochu zastaví. A čo tých 80 miliónov ročne zavraždených detí iba legalizovanými potratmi, nehovoriac o tých nelegalizovaných? Nad tým sa takmer nikto nezastaví. Niekedy by som želala ľuďom uznávajúcim potraty, aby zažili aspoň minútu agónie bolesti, keby im zaživa trhali ruky, nohy či hlavu a odhodili kdesi do smetí. A k ďalším obetiam patria ženy po potrate, ktoré často krát spáchajú samovraždu. Tak im treba? A kto im pred zákrokom tlačil do hlavy ružové rozprávky, že sa im uľaví, že to nič nie je? Prečo im nik nepovedal pravdu? Prečo ich nik nepodporil v prijatí dieťatka. Prečo im nik nepovedal, že ich život stratí zmysel, že sa v noci budú strhávať zo sna, že budú iba do prázdna spievať uspávanky, že budú kdesi na povale počuť zvuky krokov, že budú dávať mená iba prázdnym stenám?
Je svinstvo, ak sa so živou bytosťou zaobchádza ako so smetím a tiež je nespravodlivé a hlúpe, ak niekto nemôže mať dieťatko hoci po ňom veľmi túžia iní vyhadzujú deti ako odpad. A nebola by obrovská škoda, ak by sa nenarodili mnohí ľudia? Keby sme si nemohli pozrieť diela Michalangella, vypočuť si prekrásne melódie Mozartových symfónií, prečítať si nádherné diela od Sheakspeara, zasvietiť si Edisonovou žiarovkou? Nebola by škoda ak by sa nenarodili naše lásky, ak by sa nenarodil človek, ktorému raz bude patriť naše srdce. Nebola by škoda ak by sa nenarodil niekto z nás? A čo ak sa uzákonením potratov prišlo o človeka, ktorý by vynašiel liek proti rakovine, o ľudí s anjelskými hlasmi, o perfektných hercov, lekárov, učiteľov, o spravodlivých právnikov, o ľudí so vznešenými cieľmi, o spriaznené duše, alebo jednoducho len o ľudí s veľkým a krásnym srdcom? Prišli sme o mnohé bohatstvo. A ak to nezastavíme, prídeme o ďalších. Tak bojujme!
Prečo som sa rozhodla písať práve o tejto, v dnešnej dobe dosť medializovanej téme? Na jednej strane je to vďačnosť jednému môjmu skvelému priateľovi, ktorý rozhovorom s jedným mladým dievčaťom zachránil život jej dieťatku, ktorému sa dnes teší. A druhý dôvod je že to hovorím na počesť jedného malinkého dieťatka, ktoré sa nenarodilo, i preto, že pri mojom pobyte v nemocnici som sa stretla s jeho mamičkou – vtedy 17-ročným mladým dievčaťom, po tom čo sa pokúsila o samovraždu. Dala mi istý odkaz. Lenka mi vtedy povedala, že ak budem mať možnosť, mám kričať hoci aj celému svetu, aby sme dokázali prijať dieťatko, aj keď príde nečakane. Ona by dala veľmi veľa za to, aby mohla držať svoje dieťatko v náručí, vidieť jeho prvé kroky i úsmev. Ja verím, že Lenka takúto možnosť ešte dostane. Verím že nik z nás sa nebude rozhodovať či áno alebo nie. A ak sa aj niekto náhodou do takejto situácie dostane, prajem mu, aby dokázal povedať áno novému životu. Lebo keď my sme dostali dar života, mali by sme ho dopriať aj iným. Ja a môj snúbenec ideme podporiť život počas pochodu, pretože ak budeme už manželia túžime dať dar života každému dieťatku, ktoré Pán pre nás už teraz pripravuje.
